Ja som Veronika. Mám 39rokov. Som žena, manželka jedného skvelého muža, matka 4 úžasných detí a babka 2 rozkošných vnúčat.
Ale po poriadku. Bola som normálna 15 ročná rockerka, keď som sa zoznámila s mojím mužom. Veľká láska, ktorá sa skončila po pár mesiacoch chodenia. No nie navždy. O rok a kúsok neskôr nás to opäť k sebe pritiahlo. Láska ešte väčšia…ale došiel aj dôsledok tej veľkej lásky. Ostala som tehotná. Pre mňa najprv šok, jeho reakcia super- vo všetkom, čo sa rozhodnem, ma podporí. Nasledovala tá ťažšia časť a to povedať to našim. S mamou som mala dobrý a otvorený vzťah, ale predsa len toto bola veľká vec. No nesklamala a vzala to super. Doteraz som veľmi vďačná, že ako prvé sa ma spýtala, čo plánujem robiť. Žiadne vrieskanie( i keď by na to mala právo), žiadne rozkazy, čo budem robiť. Prvé sa ma opýtala, čo chcem. Keď som povedala, že si dieťa určite nechám, tak sa jej uľavilo. Moji rodičia sú veriaci a viedli nás k úcte k životu- a vtedy v kuchyni mi dokázala, že to neboli len slová.
Keď prišiel otec domov, len vošiel ku mne do izby a pohladil ma po hlave. Viem, že to nebolo pre nich jednoduché, ale zvládli to super. Moji rodičia mi nikdy nepovedali, že som si zničila život, neodpisovali ma. A následne to všetkým svojím známym oznámili, nie ako hanbu a najväčšie sklamanie. Oznamovali to ako dôvod na radosť, že príde nový život. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, chodila som na gymnázium a žila si vo svojej bubline, kde sme sa tešili na bábo. Bývali sme u mojich rodičov ( spolu aj s babkou a mojimi 3 súrodencami) a cez víkend zase u budúcich svokrovcov. Dcérku som porodila cez prázdniny medzi 3. a 4.ročníkom. Od septembra som mala individuálny študijný plán a normálne zmaturovala so svojou triedou. Pár dní po narodeninách dcéry sme sa vzali a presťahovali.
Neskôr som otehotnela ešte 3x. Porodila som troch synov. Mala som vtedy 19, 21 a 27 rokov. Učili sme s mužom za pochodu- ako byť rodičmi sme riešili intuíciou, dosť živelne, ale úplne krásne. Preskákali sme si aj vážne zdravotné problémy, sťahovanie, dokončenie manželovho štúdia na VŠ, a aj moje diaľkové štúdium ( štátnicovala som 19 dní po 4.pôrode). Boli sme veľa spolu, nemali sme veľa peňazí, no zvládli sme to. Podpora rodiny bola tiež super. Som vďačná, že môj život nabral tento smer.
A čas šiel ďalej, malé deti vyrástli, prišla puberta. Dcéra odišla na rok do USA na študijný pobyt. Po návrate sa zamilovala…Bola v 4.ročníku, tesne po maturite, prijatá na Vysokú školu v Anglicku, keď si nás zavolali ,že nám chce niečo povedať. Áno, moja takmer 18r dcéra bola tehotná. Ja som mala 35rokov. V tom momente som pochopila, čímsi musela prejsť moja mama a každá matka, ktorej dcéra oznámi takúto novinku. Premkol ma strach, zdesenie aj hnev. Ale po sekunde to bolo preč, pozrela som sa pred seba- na moju jedinečnú a úžasnú dcéru, ktorá je tu vďaka môjmu rozhodnutiu. A je pre mňa dôkazom, že sa oplatí prekonať strach (aj predsudky, očakávania). To, čo som získala je najviac. A táto moja dcéra sa rozhodla, že bude mamou. A ja ju pritom môžem sprevádzať. Strach som odhodila. Chcem byť pre ňu štít, cez ktorý neprejdú žiadne negatívne vyhlásenia o skazenom živote či vyhlásenia, čo všetko sa s deťmi nedá. Práve naopak, vravím jej stále, že dokáže čokoľvek. Chcem oznámiť svetu, že som na ňu hrdá, že sa tešíme z tých drobcov ( mám krásneho 3ročného vnuka a 1,5ročnú vnučku). Mojej dcére, bohužiaľ, vzťah nevyšiel, ale to sa stáva v každom veku. No ide ďalej – má 21r, je skvelá mama, múdra a silná žena. Momentálne študuje na vysokej škole.
Zbožňujem byť starou mamou. Je to odmena za rodičovstvo..A je úplne jedno, kto má koľko rokov. Láska vek neeviduje.